O NÁS/ About us/ Rólunk

V roku 2005 Rada Európy vyhlásila pútnickú cestu Via Sancti Martini spájajúcu mestá Szombathely a Tours za Európsku kultúrnu cestu. Jej cieľom je predstaviť najdôležitejšie pamiatky života a kultu  sv. Martina.  

Svätý Martin z Tours, biskup

Sviatok: 11. november

Patrón vojakov, jazdcov, kováčov, zbrojárov, tkáčov, garbiarov, krajčírov, výrobcov opaskov, rukavíc a klobúkov, hlásateľov, hotelierov a hostinských, cestujúcich, chudobných, žobrákov, čističov, utečencov, väzňov, pastierov, debnárov, vinohradníkov, mlynárov, abstinujúcich, husí; pri ružienke, vyrážkach a uštipnutí hadom; pri prosbe za dobrú úrodu; patrón mnohých kostolov, miest, farností, diecéz a štátov

Sv. Martin sa narodil v meste Szombathely na území dnešného Maďarska okolo roku 316 v pohanskej rodine. Jeho otec mal vysokú hodnosť vo vojsku, bol tribúnom (plukovníkom). Rodičia sa presťahovali do Pavie v severnom Taliansku. Neboli síce pokrstení, ale veľmi dbali na to, aby Martina nepokazili vojaci svojou nemravnosťou a tvrdosťou. Malý Martin bez vedomia rodičov začal chodiť na stretnutia katechumenov (tých, čo sa pripravujú na krst). Keď mal pätnásť rokov, mal byť pokrstený. Vtedy však cisár Konštantín vydal rozkaz, aby sa do vojska zapojili všetci schopní synovia starých a vyslúžených vojakov. Martinovmu otcovi sa nepáčilo synovo tiché a utiahnuté správanie, a tak ho tiež prihlásil do vojska. Martin bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Amiens v severnej Galii (Francúzsko). Martin sa však nepokazil. Ku všetkým, aj k svojim podriadeným bol láskavý, bol štedrý voči svojmu sluhovi, aj voči chudobným. V meste Amiens sa odohral aj ten známy príbeh, keď stretol pri svojej ceste na koni žobráka, ktorý sa triasol zimou. Martin všetko rozdal, nemal pri sebe nič, a tak mu dal polovicu svojho plášťa. Vtedy v noci sa mu zjavil Pán Ježiš odiaty polovicou plášťa, ktorý Martin daroval žobrákovi. Hneď na druhý deň sa dal Martin v meste pokrstiť. Bolo to v roku 339, mal vtedy asi dvadsaťtri rokov.

Po čase odišiel z vojska, utiahol sa do samoty. Nejaký čas potom počúval biskupa sv. Hilára v Poitiers (západná Galia) a potom odišiel za svojimi rodičmi, ktorí sa medzitým presťahovali späť do Martinovho rodného mesta. Martinova matka sa stala tiež kresťankou. Otec neopustil pohanské zvyky až do smrti. Martin sa stal neúnavným bojovníkom proti bludu ariánov. Tí ho však za to vyhnali z mesta. Chcel ísť za Hilárom, no toho tiež stihol podobný osud. A tak sa nakoniec ocitol až na malom ostrove Galinaria oproti Janovu, kde osamote žil. Začiatkom roka 360 sa Hilár vrátil z vyhnanstva, Martin sa rozhodol ísť za ním. Hilár ho chcel vysvätiť za kňaza, no Martin sa necítil hodný. Usadil sa radšej v meste Piktavium v Galii, kde žil v prvom galskom kláštore spolu s niekoľkými mužmi.

V roku 371 sa uprázdnil biskupský stolec v meste Tours. Ľudia si žiadali, aby bol biskupom práve Martin. On samozrejme nechcel. No násilím ho vyviedli z jeho úkrytu, ktorý mal medzi husami, ktoré ho svojím gagotom prezradili. Kvôli tomu sa niekedy vyobrazuje s husou. 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Za svoje sídlo si zvolil miesto asi dva kilometre od mesta Tours pri rieke Loire, kde vystaval drevený kláštor. Žil tam aj s asi osemdesiatimi učeníkmi. Nič nevlastnili, žili veľmi skromne. Martin zriedka opúšťal samotu, ale vedel rázne zakročiť, keď bolo treba. Keď dal cisárov brat Valens upáliť osemdesiat katolíckych kňazov, Martin sa vybral za cisárom Valentiniánom, aby ho napomenul. Valentinián si ho potom často volal ako poradcu na svoj dvor. Martin mal veľa zásluh aj na obrátení mnohých pohanov, ktorých bolo v okolí Tours veľmi veľa. Po zvyšok svojho života zostal skromným, poníženým, spával na holej zemi. Zomrel 8.novembra 397. Jeho telo pochovali 11.novembra na cintoríne za mestom Tours. Na tom mieste teraz stojí veľký chrám, ktorý je mu zasvätený.

zdroj: Źivotopisy svätých

Slovenská organizácia bola prijatá za člena 

Európskej siete kultúrnej cesty svätého Martina

Rada Európskej kultúrnej cesty svätého Martina na Slovensku bola založená v apríli  roku 2016 ako občianske združenie. 

Jej prvými členmi boli dobrovoľníci, ktorí zároveň vyznačili pokračovanie pútnickej cesty Via Sancti Martini na Slovensku v oblasti Žitného ostrova pod názvom Via Insula Magna.

Táto cesta je pokračovaním Via Sancti Martini od Bratislavy do Dolného Štálu. Spája tri sakrálne miesta: 1. Dóm svätého Martina v Bratislave, 2. Kaplnku v Dunajskej Lužnej, 3. Kostol sv. Martina v Dolnom Štále. Viac o pútnickej ceste dočítate pod názvom Via Insula Magna. 

Rada Európskej kultúrnej cesty na Slovensku sa stala členom Európskej siete kultúrnej cesty svätého Martina na sneme, ktorý sa konal dňa 29. septembra 2016.

Snem sa pokračoval formou konferencie, kde pozvaní jednotlivci a predstavitelia členských organizácií predviedli dobré príklady milosrdnosti.

Zvyky a tradície 

na Svätého Martina

Svätý Martin prichádza na bielom koni. Toto prastaré porekadlo označovalo, že v dobe, kedy tento svätec oslavuje svoj sviatok, padal sneh a neodvrátiteľne sa blížila kráľovná mrazivých večerov a dlhých nocí - pani zima.

"Na svätého Martina, plače husia rodina."
"Na svätého Martina, kúri sa z komína."

Ku sviatku sv. Martina neodmysliteľne patrila dobre vykŕmená hus a upečená tzv. Martinská hus. Pôvod spojitosti medzi sv. Martinom a husou môžeme nájsť v 2 legendách. Prvá hovorí, že husi sv. Martina pri kázaní toľko rušili, že teraz pykajú na svätomartinskom pekáči. Druhá hovorí, že sv. Martin sa pred svojou voľbou biskupa zo skromnosti skrýval v husacom obydlí, ale husi ho svojím gáganím prezradili. Ak už to bolo tak či onak, každopádne hus patrila k hlavným pokrmom. Rozdeľovanie jej mäsa malo určené poradie. Najnižší sluha dostal krídlo, aby vraj pri práci lietal, vyšší sluha stehno, hospodár si sám nechal zvyšok. Koža z husích nôh sa dávala do lodičiek pod nohy, aby sa nepotili, alebo medzi prsty, aby sa nerobili kurie oká.

Známe bolo tiež svätomartinské pečivo. Okrem husi sa podávali svätomartinské rožky, rohy alebo podkovy. Martinskými rohmi dievčatá obdarovali svojich chlapcov. Veľký rožok, plnený makom alebo lekvárom, bol obdarovaný zo služby odchádzajúci čeľadník alebo slúžka, pretože práve na sv. Martina väčšina z nich menila službu a dostávali za svoju prácu mzdu. Niektorým hospodár predĺžil zmluvu, iní odišli.

Zdroj: http://slovenske-zvyky.webnode.sk/kalendar-akcii/jesen/sv-martin/

Vo väčšine obcí pod patronátom sv. Martina sa konajú hody spojené s hostinou. V nedávnych rokoch ešte bolo zvykom, že v nedeľu po dni sv. Martina (11. nov.) v každom dome pripravili rodiny pre svojich hostí bohatý stôl - piekli sa husi, baranina, koláče a vítali sa hostia - väčšinou rodinní príslušníci z blízkeho aj širšieho okolia.

"Byť kresťanom znamená: byť pútnikom až do príchodu do Otcovho domu" (sv. Augustín)

Blíži sa deň sv. Martina. Pripravte sa aj Vy, napíšte nám, kde ako oslavujete!

Martinské svetlonosenie

Slávnosť sa opiera o tradíciu sviatku sv. Martina. Advent - príprava na Vianoce - trval kedysi šesť týždňov. Sviatok sv. Martina bol posledným dňom pred týmto šesťtýždňovým pôstnym prípravným obdobím na Vianoce. Bol to radostný deň. Slávil sa bohoslužbami, svetelnými sprievodmi, piekli sa martinské koláčiky, jedli husi a pilo víno. 
Prečo deti nesú práve lampióny? 
Lampiónový pochod na sviatok sv. Martina je obľúbenou oslavou detí a dospelých najmä v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Niekoľko týždňov pred sviatkom sa deti učia "martinské" pesničky a majstrujú vlastné lampióny, s ktorými chodia po dedine alebo po mestskom parku a spievajú. Medzi zvyky patria aj scénky zo života sv. Martina, ktorý sa delí o plášť so žobrákom.
Martinské svetlo
Zapálené svetlo lampiónov má presvietiť tmavé miesta v nás a zároveň má ukázať aj správnu cestu ľuďom okolo nás. Svetlo je symbolom nádeje a radosti. V kresťanstve symbolizuje múdrosť a zjavenie. Kto nesie svetlo, nesvieti len sám sebe, ale i druhým. Aj svätý Martin bol svetlom pre svoje okolie. 

Človek, ktorý bol stvorený na Boží obraz, sa stáva skutočne sám sebou, keď prekonáva vlastný egoizmus, prekračuje sám seba, obracia sa k iným a delí sa s darmi, ktoré dostal.

(sv. Vincent Pallotti)